Vyhledat

Úvodné slovo a prvá noc v Kotli

Aj keď som sa na to, že som dostala list z Rokfortu netešila, tešila som sa na to, že odídem z domu. Nedalo sa to tam už vydržať, mama stále len kričala po ocovi, ktorý viac času trávil v práci ako doma a na brata prišla puberta. A ešte sme sa stále poriadne neusadili, do Londýna sme sa prisťahovali pred pár mesiacmi. Aj keď moji rodičia obaja chodili na Rokfort, v kúzelníckom svete sme sa veľmi nepohybovali. Bývali sme v malej dedinke, ocko síce predtým pracoval na Ministerstve ako auror, ale tesne predtým, ako mama porodila môjho brata, Williama Jr., tak ho vyhodili. Od tej doby to ide dole kopcom. S celou našou rodinou. So správaním mami... so všetkým. Ale dáva sa to nejak dokopy. Keby nie, neodsťahovali by sme sa do Londýna, kde si ocko našiel novú, lepšie platenú prácu a mama taktiež. Po viac ako 15-tich rokoch zase ide do práce. Síce to je práca u "po*ebaných muklov*, ako moja mama rada nadáva, ale lepšie ako nič, no nie?


No čo ma najviac teší je to, že mi mama dovolila zostať v Kotli každú druhú noc. Aj cez to,

aká je a čo robí, hrozne sa o mňa bojí. Asi to bude tým, že mi neverí. Alebo tým, že som malá a roztomilá? Kto vie. Tak či tak, snaží sa, aby som si urobila nových kamarátov a sama vie, že prvý kontakt v Kotli je veľmi dôležitý.


Nie som veľmi zhovorčivá, skoro vôbec, ale nie je to tým, že nemám čo povedať. Skôr to je tým, že si zvyčajne nemám čo povedať s ostatnými. Prídu mi hrozne hlúpi... a je jedno aký majú vek. A tak aj môj prvý deň v Kotli bol celkom tichý. V tejto časti Londýna som ešte nebola a mala som trošku problém to nájsť. Mama bola v práci a aj otec a brat... no, ten mi asi závidí. On totiž nemá žiadne tie kúzelnické schopnosti. V našej rodine to je trošku zložitejšie... ale keď som došla do Kotla, nebolo tam veľa ľudí v mojom veku. Dostala som izbu, kde som s ešte dvoma budúcimi prvákmi, ale ešte som sa s nimi nerozprávala. Keď som došla na izbu tak spali a aj na druhý deň ráno.


Ale neskôr som sa nejak ocitla pri veľkom stole s ďalšími prvákmi, netuším ako sa volali, a so staršími študentmi. Viem, že dve sa volali Rose - aké originálne. Veľa som nenahovorila, čo viac som im mala aj povedať? Pýtali sa len na to ako sa volám - Zorya Ester, kam chcem do fakulty - popravde? Je mi to jedno, nezaujímam sa o to, ale rodičia hrozne chcú, aby som išla do Slizolinu, nech ich urobím pyšnými, na aké hodiny sa teším - na žiadne... ale oni si pokecali spolu o hlúpostiach.


Nejaký debilný prvák po mne strieľal gumičkou... čo sa opakovalo aj na druhý deň. Má blond dlhé vlasy, chodí stále v bielej košeli a tmavých nohaviciach. Netuším ako sa volá, ale ten jeho ksicht je zapamätateľný. Veď ten uvidí...


Neskôr večer k stolu došli ďalší dvaja prváci, dvojičky. Elliot a Ellie. Tí boli celkom fajn, ale už bolo neskoro a všetci išli spať. Ešte nás čakajú 2 týždne do odchodu na Rokfort, som zvedavá, čo budúcnosť prinesie.






This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now