Zorya Ester
a jej myseľ
Úvodné slovo
a prvá noc v Kotli
Aj keď som sa na to, že som dostala list z Rokfortu netešila, tešila som sa na to, že odídem z domu. Nedalo sa to tam už vydržať, mama stále len kričala po ocovi, ktorý viac času trávil v práci ako doma a na brata prišla puberta. A ešte sme sa stále poriadne neusadili, do Londýna sme sa prisťahovali pred pár mesiacmi. Aj keď moji rodičia obaja chodili na Rokfort, v kúzelníckom svete sme sa veľmi nepohybovali. Bývali sme v malej dedinke, ocko síce predtým pracoval na Ministerstve ako auror, ale tesne predtým, ako mama porodila môjho brata, Williama Jr., tak ho vyhodili.
No čo ma najviac teší je to, že mi mama dovolila zostať v Kotli každú druhú noc. Aj cez to,
aká je a čo robí, hrozne sa o mňa bojí. Asi to bude tým, že mi neverí. Alebo tým, že som malá a roztomilá? Kto vie. Tak či tak, snaží sa, aby som si urobila nových kamarátov a sama vie, že prvý kontakt v Kotli je veľmi dôležitý.
Od tej doby to ide dole kopcom. S celou našou rodinou. So správaním mami... so všetkým. Ale dáva sa to nejak dokopy. Keby nie, neodsťahovali by sme sa do Londýna, kde si ocko našiel novú, lepšie platenú prácu a mama taktiež. Po viac ako 10-tich rokoch zase ide do práce. Síce to je práca u "po*ebaných muklov", ako moja mama rada nadáva, ale lepšie ako nič, no nie?
Nie som veľmi zhovorčivá, skoro vôbec, ale nie je to tým, že nemám čo povedať. Skôr to je tým, že si zvyčajne nemám čo povedať s ostatnými. Prídu mi hrozne hlúpi... a je jedno aký majú vek. A tak aj môj prvý deň v Kotli bol celkom tichý. V tejto časti Londýna som ešte nebola a mala som trošku problém to nájsť. Mama bola v práci a aj otec a brat... no, ten mi asi závidí. On totiž nemá žiadne tie kúzelnické schopnosti. V našej rodine to je trošku zložitejšie... ale keď som došla do Kotla, nebolo tam veľa ľudí v mojom veku. Dostala som izbu, kde som s ešte dvoma budúcimi prvákmi, ale ešte som sa s nimi nerozprávala. Keď som došla na izbu tak spali a aj na druhý deň ráno.
Ale neskôr som sa nejak ocitla pri veľkom stole s ďalšími prvákmi, netuším ako sa volali, a so staršími študentmi. Viem, že dve sa volali Rose - aké originálne. Veľa som nenahovorila, čo viac som im mala aj povedať? Pýtali sa len na to ako sa volám - Zorya Ester, kam chcem do fakulty - popravde? Je mi to jedno, nezaujímam sa o to, ale rodičia hrozne chcú, aby som išla do Slizolinu, nech ich urobím pyšnými, na aké hodiny sa teším - na žiadne... ale oni si pokecali spolu o hlúpostiach.
Nejaký debilný prvák po mne strieľal gumičkou... čo sa opakovalo aj na druhý deň. Má blond dlhé vlasy, chodí stále v bielej košeli a tmavých nohaviciach. Netuším ako sa volá, ale ten jeho ksicht je zapamätateľný. Veď ten uvidí...
Neskôr večer k stolu došli ďalší dvaja prváci, dvojičky. Elliot a Ellie. Tí boli celkom fajn, ale už bolo neskoro a všetci išli spať. Ešte nás čakajú 2 týždne do odchodu na Rokfort, som zvedavá, čo budúcnosť prinesie.