Nadišiel deň D. Odchod na hrad, do Rokfortu. Ráno som sa zobudila na hluk. Nechápala som, čo sa deje, bolo ešte hrozne skoro, mala som pocit, že som spala asi 6 hodín, ak nie menej. Všimla som si, že Avery a Dayenne (spolubývajúci) sa balili a boli oblečení. Spýtala som sa, ešte celá v polospánku so zlepenými očami, čo sa to deje. A odpoveď ma úplne vytrhla z ďalších myšlienok na spánok. IDE SA NA HRAD!

Z postele som skoro vyskočila a skoro skopla svoju mačku z postele. Oh áno, mám mačku! K tomu sa viaže tiež pekný príbeh, ale vrátim sa k nemu neskôr. Lebo nechcem motať piate cez deviate.

Rýchlo som sa bola umyť a prezliecť. Pri tom vyskočení z postele som skopla Kéresinu (tak sa volá moja mačka) misku s vodou, ktorá sa hneď vsiakla do koberca. Akoby ma to trápilo... nech to tam aj zatuchne. Rýchlo som sa zbalila, Avery a Dayenne medzičasom išli odniesť kufre do truhly, ktorá na kufre slúžila (wow, aká inteligentná veta). Odniesla som si tam aj ja a vyprdlo mi to lístok na svoj kufor. Rozmýšľala som, že či tam mám dať aj mačku v klietke... ale radšej som to neriskovala. Ale asi by tam bola viac v bezpečí... na ceste na hrad prišla búrka. No ale o tom potom. Chcem ísť pekne poporade. Nechcelo sa mi potom čakať na izbe, bola som príliš nedočkavá a tak som už išla k vlaku, ku ktorému sme sa dostali tým, že sme prebehli cez stenu na vlakovej stanici a ocitli sa na nástupišti 9 3/4. Našla som si prázdne kupé do ktorého potom prišla Dayenne a Avery a cesta prebehla celkom pokojne.

Keď sme vystúpili z vlaku, ocitli sme sa na opustenej malej vlakovej stanici. Prvákov nejaká mladá, ryšavá, rozpustilá dievčina prišla odprevadiť na hrad. NA LOĎKÁCH! Obloha bola tmavá, všade mraky. Začalo fúkať. Už keď sme boli zaradený a išli na loďky, mala som stiahnutý žalúdok. Neverila som jej, ale potom som bola celkom rada, že ju mám na loďke, kde som bola aj ja... predsa len, ona mala za nás zodpovednosť, nie? A keby sa loďka prevrhla, tak by mala väčšiu šancu zachrániť niekoho z našej ako z inej... just sayin'.

Jasné, že keď sme boli na loďkách prišla búrka. Pršalo, nie, ŠTˇALO z oblohy a do sekundy som bola premočená jak... neviem čo je tak premočené. Chránila som Kéres v klietke svojim vlastným telom a tá princezná bola úúúplne suchá. Sedela som na zemi na loďke lebo tak fúkalo, že by ma odfúklo... a to mi príde dosť nemožné. A potom prišla príšera.

Neviem čo to presne bolo, obloha bola tmavá, cez dážď som skoro nič nevidela a ešte sa aj hrozne blýskalo a hrmelo... ale vyzeralo to na chobotnicu. Začala ma bolieť hlava z toho, ako všetci okolo kričali ako tam zomrieme. MOHLI SME! Aspoň by som nemusela počúvať tie srač...hlúposti, čo vykrikovali. UGH! No... ale za ten pohľad na hrad to stálo. A nie že nie.

Došli sme zmoknutí a živí do hradu. Mala som až zimomriavky z toho pohľadu. Cítila som ako mágia vystupuje zo starých, kamenných múrov a stien. Dnu som sa nevedela ani kam pozerať. Zvonku to vyzerá síce veľko, ale až keď je človek dnu, tak pochopí, aké to je naozaj veľké. Čakali sme vo Vstupnej sieni, nejaká profesorka nám tam dávala preslov o fakultách a neviem čo všetkom. Nepočúvala som ju, bola som príliš zamestnaná tým všetkým okolo. A potom sme išli do Veľkej siene. Tam sa spoločne je, je tam 5 stolov, jeden hlavný pre profesorov a 4 pre fakulty. Pred profesorským stolom bol malý stolček s Múdrym klobúkom, ktorého nám dali na hlavu a povedal, kam patríme.

Išla som na rad hneď druhá. Ani som nedýchala. V hlave som mala akoby prázdno, odrazu som ani nevedela, kam by som chcela. A klobúk ma zaradil. SLIZOLIN. Skríkol a ja som ako omámená išla k stolu, kde sedeli študenti so zelenými plášťami.

Bola som v šoku. Trochu som sa upokojila, keď do fakulty boli zaradený aj Avery s Dayenne. Ale keď som potom videla to jedlo... o niečom takom sa mi ani nesnívalo. Zobrala som si aj nejaké donuty do izby. A tá fakulta... to je niečo úžasné a krásne. Je ladená do zelena, ale je tak elegantná a chladná a temná a úžasná a obrovská a príjemná a...keď som videla fakultu, väčšina mojich pochybností spadla.

Odchod na hrad

(a mačka)

Je v podzemí a za oknami vidieť dno jazera. Netuším, ako sa to jazero volá, ale vraj tam žije všetko možné... no, to aj vo štvrti v Londýne kde bývame a nie som z toho odvarená. Ale musím aj povedať o tej čudnej spolužiačke... ogrcala nám celú fakultu, začala tam pobehovať ako trafená a to ani nehovorím o tom, že na hostine všetko jedlo hádzala na zem aj s taniermi a robila bordel... Lucar jej potom zabavil kufor lebo bola ako nepríčetná a potom, keď sa trošku upokojila ho hľadala a hovorila, že jej ho niekto ukradol...párkrát som ju potom ešte videla, o týždeň na to zase vo Veľkej sieni, chodila s kufrom a všetko kradla. Deň skončil a ja som na izbe s Dayenne a s nejakou Victoriou. A Kéres samozrejme.

O Kéres len v krátkosti. Boli asi 2 dni pred odchodom na hrad a chodila som si po Šikmej. Zablúdila som do zverimexu a pozerala sa na tie chúďatká. Mali tam krásne egyptské mačky, škaredé krysy, nádherné sovy a sovičky, roztomilé králiky a maguáre. A mačiatka. A koľko! To keď som videla, roztala mi aj tá chýbajúca duša! A aj z tej ceny...bola som z toho nešťastná, bolo tam hrozne roztomilé ryšavé mačiatko s tigrovaným chrbátikom a ružovým noštekom a zelenými očkami a malými ružovými labkami... a nádej v ľudstvo sa mi trošku zvýšilo. Bola som potom v kníhkupectve, prezerala si knihy a tá predavačka sa ma spýtala, čo sa deje, vraj som nejaká zachmúrená. Tak som jej to povedala. A dala mi na mačiatko peniaze! A takto som získala svoju malú, roztomilú a ryšavú Kéres. To meno je podľa gréckych bohýň násilnej smrti. No nie je to dokonalé?

This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now