Zorya Ester
a jej myseľ
Ako sa hovorí dňu, ktorý je pred dňom D? Deň B? Deň C? No, to je jedno. Ale dnes som šla po prvý raz na Šikmú uličku! Nikdy predtým som tam nebola keďže v Londýne bývame len krátko a nejak nebol dôvod tam ísť. Ale moji rodičia tam boli. Mama mi hovorila, že najprv by som mala zájsť do banky pre peniaze a potom ísť za Ollivanderom pre prútik a až tak by som mala ísť nakupovať ostatné veci. Lebo pre čarodejníka je prútik to najdôležitejšie.
Tak som ráno vstala spolu s rodičmi, išli akurát do práce a chceli ma zobrať autom ku Kotli, ale povedala som, že tak skoro tam je byť zbytočne a zveziem sa metrom. Brat ešte spal, keď som odchádzala. Snaží sa mi to priať, ale je to pre neho veľmi ťažké, keď on nikdy list nedostal...
Dorazila som do Kotla a bolo tam celkom dosť prvákov. Neviem presne koľko bolo hodín, niečo pred deviatou, keď som požiadala nejaké dievča, či by mi neotvorilo Šikmú. Ja a komunikácia s neznámymi ľuďmi je na bode mrazu, ale ona mi prišla neškodná. A hlavne, bola tam jediná s prútikom. Ah, ten pohľad na Šikmú. Stál za to všetko. A v kútiku duše som sa začala aj tešiť. Úprimne tešiť. Nie tešiť len na to, že nebudem doma. Ale naozaj tešiť. Zobrala som si plánik, ktorý bol hneď pri vchode a podľa neho našla Gringottovu banku. Obrovská budova na konci ulice. To sa nedá len tak prehliadnuť. A ani ten rad, ktorý sa tam už vytvoril. A to ešte nebola ani otvorená.
Tak som sa tam postavila. A rad sa zväčšoval a zväčšoval. Takže som bola celkom rada, že som tam prišla trošku skôr než som chcela. Niekto sa na schodoch aj dogrcal... to trošku zmenšilo moju radosť, hlavne, keď sa na tých grckách pošmykol nejaký chlapec. Nehovorím, že to nebolo vtipné... lebo bolo. A veľmi.
Banku konečne otvorili. BOLA OBROVSKÁ. A síce mi mama hovorila, že tam pracujú tzv. škreti, ale ten pohľad za to stál. Snažila som sa veľmi nepozerať. Nejakí prváci tam začali hovoriť, že treba nejaký formulár na kľúčik. Mne nikto nič také doma nepovedal. Tak som nevedela, či nejaký formulár potrebujem. Povedala som si, že nie. Na čo. To by nám v liste predsa napísali, nie? A tak som prišla na rad. Položila som svoj upotený kľúčik (držala som ho celú dobu v ruke) na stôl pred škreta. Poviem to takto, to, že ma pochváli škret, že som dala kľúčik a nie nejaký hlúpy papier a dá mi za to lentilku (chutila ako čierny rybíz) som nečakala.Onemela som a pozerala na neho, len zamumlala "ďakujem", zobrala kľúčik, peniaze a celá ružová som odišla.
Šikmá
ULIČKA
Smer prútik. Ale mal zavreté. Otváral až okolo obeda, tak som vytiahla list a išla nakupovať podľa neho. Kúpila som si činidlá na elixíry, zašla som si kúpiť aj kufor (tmavo fialový, asi najkrajší, čo tam bol) a knihy. V tom knihkupectve boli tri dievčatá. Aj sa mi predstavili... volali sa... Eliss... Luis... no, asi tak nejak. Ja a mená...
A potom, aj s kufrom, som sa ťahala k Ollivanderovi. A konečne otvoril! Bola som presne v strede, púšťal dnu po deviatich a ja som bola piata. Nevedela som sa dočkať, poviem to na rovinu. A dúfala som, že budem mať nejaký pekný, dlhý prútik. Ja viem, ja viem, nejde tu ani o to ako vyzerá, ale aspoň niečo by som mohla mať pekné... Ollivander si ma prezrel a prišiel k polici. Nejakú dobu tam bol a skúmal pohľadom prútiky, až mu ruka klesla na tej jednej. Položil ju predomňa, ja som ju chytila. Bola krásna. 14 palcov, mahagónové drevo, jadro blana z dračieho srdca. A švihla som. A z prútika mi vyšla strieborno-čierna energia. Či iskry. Či čo to bolo. A cítila som, ako sa usmievam. BOL TO MÔJ PRÚTIK! Šťastnejšia som ešte asi nebola.
Popravde? Potom, čo sa dialo mi bolo ukradnuté. Stretla som Averyho a akurát mieril k Ollivanderovi. Ale predtým som mu ešte ukázala prútik. Musela som sa s ním pochváliť. Potom som šla k Malkinovej, čo je obchod s oblečením, kúpila si tam bradavickú sadu, nové pyžamo, tašku a! A šaty. Neviem sa dočkať, ako si ich zoberiem na nejaký ples. Nie som nejako spoločenský človek, ale tie šaty som tam nemohla nechať. Ďalej len nejaké veci na písanie a sadu na elixíry a išla som už do Kotla na izbu si poukladať veci do kufra. Akurát tam došiel Avery a Dayenne. Avery už mal nakúpené všetko a Dayenne chýbalo len oblečenie, aspoň myslím. Rozprávali sme ešte chvíľku, ale potom som už išla spať. Bolo veľa hodín a ja som obehala celú Šikmú a nakúpila všetko, čo som potrebovala. Neviem sa dočkať na to, ako pôjdem na Rokfort...