Doma som ostala o niečo dlhšie. Potom, čo som pár dní chodila do Kotla, sa rodičia kvôli tomu hrozne pohádali. Ani neviem poriadne prečo. Proste... mama obvinila oca, že ma rozmaznáva a je to v Kotli nebezpečné a žeby som tam nemala chodiť a pritom to len ocovi bolo jedno. On na také veci nemal čas. Takže som ostala zavretá doma. Až v nedeľu ma konečne pustili do Kotla. Dali mi nejaké peniaze a ja som celkom šťastne odišla. Ale chudák brat... ten tam s nimi ostal.
Keď som došla do Kotla, bolo tam celkom veľa študentov. Netušila som prečo, ale začula som, že majú byť nejaké slávnosti. Začula som famfrpálové, ale neskôr sa ukázalo, že to boli farmárske... no čo, mýliť sa je ľudské. Ale stala sa nevídaná vec. Sedela som si sama v Kotli a pokukovala som po mojich spolubývajúcich s ktorými som ešte ani neprehovorila. Znie to fakt čudne, ale je to tak. Vždy keď som prišla tak buď spali alebo tam neboli. Takže som len vedela ako vyzerajú a boli tam! A prišiel za mnou. Sú to súrodenci. Avery a Dayenne. Avery za mnou došiel. A išli sme spolu aj na tie slávnosti. Jeho sestra bola samostatná jednotka a chodila sama. Aj som jej to trošku závidela. Na tie slávnosti som tiež chcela ísť sama, ale tiež som si chcela urobiť kamarátov... no proste skoro ako Sophiina voľba.
Na farmu sme sa preniesli letaxom. A to by som nebola ja ak by som sa nestratila. Ako sa to stalo? Netuším. Ale odrazu som si uvedomila, že som sa odtrhla od Averyho a Dayenne a zatiaľ čo oni išli k pódiu, kde to všetko začalo, ja som bola niekde stratená v divočine. Blúdila som farmou a zistila, že je fakt obrovská. Ale nakoniec som sa nejak našla a ocitla sa rovno pred pódiom, kde bol aj Avery a Dayenne. Tak som sa k nemu nenápadne postavila a tvárila sa, že som tam bola celú dobu. Už vtedy ma začali bolieť nohy. Nebola som na toľko chôdze obutá. Získali sme program, kde boli spísané aktivity. Hľadanie vajíčok, hľadanie pokladu, pečenie, šite, maľovanie, štrikovanie. No, nechcem byť hnusná, ale nielen, že žiadny poklad som nenašla a to som ten areál prešla asi 3x, ale aj za tie vajíčka som dostala len 3 mince, za ktoré som dostala škaredý pollitrák. Chvalabohu som ho vymenila s Averym za kozmetickú truhličku. Nechápem, ako nejaký ľudia nazbierali 16 mincí. AKO?! Museli nejak podvádzať alebo čo, inak si to neviem vysvetliť...
O tom, ako som sa skoro na tých hlúpych drevených vajíčkach prizabila ani nechcem hovoriť. Zelené vajcia v zelenej tráve. To kto vymyslel? Jasne, že som sa musela pošmyknúť rovno pred očami všetkých a tváriť sa, že ich nevidím a som úplne ok... no veľmi podarený deň, to vám poviem. Ešte teraz ma bolí zadok... ale aspoň som sa trošku upokojila pri pečení koláča, mne mama doma skoro nikdy nedovolí sama niečo piecť, bojí sa, že by som vyhodila celý byt do vzduchu. A pritom sa mi podaril! Aspoň myslím, ešte som ho neochutnala... a aj som si namaľovala plecháčiky, tie sa mi celkom podarili. Oh a aj som si uštrikovala sveter, mama by bola na mňa pyšná, že jej nútené hodiny šitia a štrikovania za niečo stáli! Hahahaha, vidíš mami, nie som úplná troska, ako si myslíš!
To, že som zase stratila Averyho ani nebudem komentovať. Išla som sa ešte prejsť po farme, videla som, že tam sú aj trhy a tak som si tam kúpila krásnu čelenku z divokého maku, náramok pre šťastie so štvorlístkom a krásny pletený šál na zimu. A keď som sa vrátila k workshopu, už tam nebol. Síce sme sa dohodli, že sa stretneme pri táboráku, ale bola som preč asi 5 minút. Zase sme sa stretli až o pár hodín, na izbe. Ja som sa ešte išla potom prejsť a videla toho blonďáka s dlhými vlasmi, čo po mne strieľal gumičkou, ako ukradol drevené vajíčko, čo niekto nechal v Kotli... tak som sa ho snažila sledovať, ale zo mňa tajný agent asi nebude...
Comments